Ako som sa bála svojej 10 years challenge

Ahojte, 🙂 tak v prvom rade hurá, lebo som konečne naspäť. Mala som teraz veľa iných vecí, ktoré boli prednejšie a blog som musela trošku posunúť. Avšak už mám viac času a energie na fotenie a písanie, tak verím, že sa budeme stretávať online častejšie.

Myšlienky, o ktorých som sa s vami chcela podeliť sú v mojej hlave už istú dobu a jasné, že súvisia so sebaprijatím, respektíve skôr prijatím svojej minulosti. Totiž, neviem ako to máte vy, ale mne sa tá moja prijímala veľmi ťažko. Na základnej škole som nebola nejaká veľká kočka a keď som dostala prvú menštruáciu, v tom období som pribrala (viditeľne). Nosila som strojček asi 5 rokov a kvôli tomu, že som v deviatom ročníku dostala na základnej škole vši, musela som sa ostrihať na krátko. Stretávala som sa s množstvom narážok na môj výzor a na to, ako by som mohla vyzerať, aby som bola obľúbenejšia. Och, bolo to hrozné. Mne prišlo úplne prirodzené, že ako dieťa som skôr riešila, kde sa bude večer hrať volejbal, než to, čo budem mať na sebe. Módu som mala rada už ako malá, ale v bežný pracovný deň som nevidela dôvod sa príliš parádiť. Moja módna prehliadka bola na nedeľnej omši, keď som ešte veci nevnímala tak, ako dnes. Skôr som chodila žmurkať na miništrantov v peknom outfite, než počúvať evanjélium.🤦🏻‍♀️ Čo už (ha ha).

Nejako som to obdobie prežila, prekúsla a postupom času fyzicky opeknela. Myslela som si, že už sa k minulosti nebudem vracať a ona ma predsa dobehla! Na sociálnych sieťach sa rozbehla 10 years challenge. Všetci si pridávali svoje cute fotky z detstva a ja som za nič na svete nevedela nabrať odvahu a vrátiť sa k tým svojim. Ak mám byť úprimná, väčšinu z nich som si vymazala, aby som sa nemusela k škaredým spomienkam vracať. Ako som však nad tým rozmýšľala, uvedomila som si, že potrebujem na celej tej veci zapracovať. Rany vyliečiť.

Jedného dňa som začala vyhľadávať všetky svoje staré fotky, prešla som celý pamäťový disk, prehrabala albumy a rozhodla som sa, že sa na svoje staré ja začnem pozerať ináč. Možno som nebola najkrajšia, ale mala som krásne detstvo. A možno nie som na fotkách najviac cute, podľa mňa vyzerám poriadne smiešne a môžem sa na tom s odstupom času baviť. Proste normálne som  si musela povedať, že som tak vyzerala a nič strašné sa nestalo. Dnes sa viac parádim, lebo s pribúdajúcim vekom som sa snažila napodobňovať svoju maminu, ktorá si aj pri svojom stáde detí natočila vlasy a urobila make-up. Detstvo bolo o niečom inom a som za neho vďačná a som strašne vďačná aj za to ako vyzerám a kde som dnes.

Na záver by som chcela dodať, aby ste si nikdy nerobili srandu z toho ako iní vyzerajú. Aby ste sa im nevysmievali a aby ste ich neohovárali. Je to škaredé a zbytočne druhých ľudí raníte. Na konci tohto článku pridávam jednu z mojich najobľúbenejších fotiek z detstva. Nemám žiaden make-up, nemám upravené vlasy a pamätám si, že to bola jedna z najzábavnejších hodín, lebo sme mali na škole konečne počítače a namiesto zadania, sme si všetci chatovali na Pokeci. 🙌🏻

Majte krásny deň! S láskou, Barbora. ❤️

PS: Pod takéto krátke šaty noste kraťasy (klasické športové), aby vás vietor zbytočne neprekvapil. Ja mám asi dvoje zo sekáča. Vôbec ich nevidno a plnia svoj účel. 😉

4 Comments

  1. Ha ha 🙂 náhodou! Asi by sme boli na základke dvojčatá (len ja som nemala okuliare).Narozdiel odomň
    a si mala obočie 🙂 Vôbec to nie je také zlé Babroka, skôr si myslím že to ovplyvnili tie zážitky :/ verím ale že už sa ľubíš. Lebo ja teba ano!

  2. Si veľkou inšpiráciou, Barborka. Pre mnohých ľudí, ale zvlášť pre mladé dievčatá, ktoré prežívajú/prežívali to isté. Keď čítam takéto články, moje srdce sa naplní vďačnosťou za ľudí, ktorí úprimne a otvorene hovoria o sebaprijatí. Čo je v dnešnej dobe mimoriadne podstatné. Prajem v živote mnoho požehnania, nech Duch Svätý inšpiruje naďalej 😊

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *